Ako som absolvovala svoju prvú jazdu

Jo, presne tak, aj zo mňa bude raz pani šoférka.
Ráno som si skočila k svojej obvodnej, pretože autoškolu robím ešte len 4. mesiac a zatiaľ som nemala čas ísť za ňou, aby ma stanovila spôsobilou na vedenie motorového vozidla. Stalo sa tak dnes. Pozná ma nejaký ten rok a už asi spamäti vie, že mám trošku nižší tlak a na hranicu 120/80 sa šplhá asi tak po tretej káve. Meria, meria, pozerá na mňa, že no, veď ty máš tlak ako mladá baba (podotýkam, že mám 18). Tlak krásnych 120/80 a ja som mala pocit, že to so mnou okamžite švihne. Ostávali mi ešte tak dve hoďky a bolo to tu. Moja prvučičká jazda. Dobre, nejaké tie šoférske schopnosti som nadobudla na mieste spolujazdca pri jazde s mojím drahým a raz ma zobral na takú tú odľahlú cestičku kade chodia dvakrát do roka traktory a pár jedincov, čo si tam chodí zasúložiť. Tam som prišla k záveru, že som šikovná, pretože dokážem ísť 40 po úplne rovnej ceste, na konci mi Jaro otočí auto a ja dokážem ísť naspäť. Musím vypichnúť jeden dôležitý fakt a to, že mi v polovici cesty vyletel z kríkov priamo vedľa cesty pod kolesá dravec veľkosti slona a ja som ho nezrolovala, ani som nestrhla volant, ako predpokladal Jarko, ale pekne som si pribrzdila.
Tak som teda dnes ráno na pochodovala do autoškoly so žalúdkom niekde medzi lopatkami a že hurá jazdiť. Najprv prišla Starká a hovorí, že či dnes nemám náladu a tak a ja na ňu kukám, že ja sa bojím. Ona úsmev od ucha k uchu, že veď oni tam majú vlastné pedále a že veď Slováci strach a peniaze nemajú. Potom ma vysmial ešte jej pán manžel a išlo sa na to. Prišiel inštruktor a hovorí "Vy ste mi nejaká známe podľa tváre, my sme spolu už jazdu mali, však?". Tak som mu teda zdelila, že som na prvej jazde, z čoho mal záchvat smiechu (doteraz nechápem).. Šup na Noviny, podrobný výklad o aute, ako si nastaviť sedadlo, opierku, zrkadlá, zapnúť pás, vyhadzovať smerovky, malé aj veľké, o sklonoch nôh a rúk v aute, proste všetko a išlo sa na to. Na zastávku prišiel bus, v ňom teta vodička a ešte nejaká teta a ja som tam obiehala parkovisko jak taká družica. 5krát. A potom hor-sa na cestu. Trasa Noviny-Turná (pred kruháčom som zdelila inštruktorovi, že som na trenažéri dala kruháč cez stred a že či mi teda pomôže. Nasledoval ďalší záchvat smiechu)-Hámre-Mníchova Lehota- kruháč pri Baumaxe-kruháč pod Juhom a zase naspátek a po Električnej domov.
Na prvom trenažéri mi ujo Roman povedal okrídlenú vetu "Nehovorím, že to bolo zlé." Dnes som už high level "zlatá stredná cesta", boli tam aj lepší aj horší.
Tak som to teda prežila, potešila svoju rozklepanú dušičku novou sukňou a teším sa na pokračovanie tohto môjho boja.
A nezabúdajme, že auto je ZBRAŇ!